Príbehy z mojej praxe

Nočné návštevy

Jedného dňa prišla ku mne staršia pani. Mala v tej dobe šesťdesiatpäť rokov. Bola milá, sympatická, vysmiata, plná energie a vitality. Bolo mi divné kvôli čomu ide za mnou. Bolo mi jasné, že netrpí žiadnou vážnou chorobou. Keď sa konečne usalašila na stoličke s úsmevom na tvári sa na mňa zahľadela a povedala: „Predstavovala som si vás inak.“ Nič som nepovedal, len som na ňu zvedavo pozrel. Pokračovala : „ Predstavovala som si vás staršieho, skôr takého suchára.“ Spýtal som sa čo ju ku mne privádza. „ Okrem bolestí v krížoch mi nič nie je a na to som si už zvykla. Chcela by som vám niečo povedať, lebo všetci si myslia, že mi šibe. Nemám sa na koho obrátiť. Tak som sa rozhodla prísť k vám a rozpovedať svoj príbeh. Či mi už uveríte alebo nie. Neviem ako vám to mám povedať, ale poviem vám to tak po lopate ako to všetko bolo. Pred rokom a pol mi zomrel manžel. Asi tri mesiace po pohrebe ma v noci navštívil. Najprv som sa zľakla, ale hneď ma upokojil, aby som sa nebála. Vždy prišiel vtedy, keď sa malo niečo stať. Raz prišiel a povedal mi: „Ten náš zaťko podvádza našu dcérku, ale nikomu nič nehovor ja si to s ním vybavím.“  Zaťko chodil na týždňovky. Keď prišiel domov v piatok večer mal dobrú náladu. Išli s dcérou spať. Ráno vstal a bol taký ako keby celú noc utekal po tme cez hustý les. Bol vyľakaný a nevedel vysvetliť, čo sa mu vlastne stalo. Obliekol sa a šiel preč. Vrátil sa o týždeň a so všetkým sa priznal. Tam kde pracoval, mal priateľku a čakal s ňou dieťatko. Vtedy som pochopila o čom mi môj muž rozprával. Určitú dobu sa môj muž  neobjavil. Potom prišiel a vtedy som si prvý krát uvedomila že je iný. Bol špinavý, zarastený, mal dlhé vlasy, potrhané šaty a smrdel tak ako keby bol vyšiel zo žumpy. Nedalo mi to tak som sa ho na to spýtala, prečo tak vyzerá. Veď keď sme ho dávali do truhly, bol pekne ostrihaný, oholený, mal pekné šaty, topánky a bol čistý. Vtedy si sadol ku mne na posteľ. Myslela som si,  že sa od toho smradu zadusím, ale nepovedala som nič, len som počúvala čo mi rozpráva. Posmutnel a začal rozprávať: „ Vieš tam kde som, nie je žiadne svetlo, je tam strašný smrad, nemáme sa kde umyť ani dať do poriadku. Je tam veľký plač a krik. Nikde nemôžeme chodiť a je nás tam strašne veľa.“ Na to som sa ho spýtala: „Ako to že ťa pustili za mnou?“ Na to mi povedal: „ Vieš je možnosť aby som sa dostal o poschodie vyššie, ale záleží to na tebe či sa tam dostanem.“ „ Čo mám spraviť?“ Spýtala som sa. Odpovedal . Dávaj za mňa na omše a modli sa. Potom sa zodvihol smutne na mňa pozrel, ale V očiach som si všimla lesk, bola to nádej. Bolo mi tak trocha za ním smutno. Mala som ho ešte stále rada. Dlhšiu dobu som dávala za neho na omše a modlila som sa úprimne a so srdca. Stalo sa to vlastne takou mojou súčasťou života a cítila som sa lepšie. Po čase sa objavil. Ani som už neverila že ešte príde. Ale bola som veľmi milo prekvapená jeho zmenou. Bol ostrihaný, oholený, mal čisté oblečenie, nesmrdel, oči mu žiarili a v tvári mal záhadný úsmev. Bola som milo prekvapená a samozrejme zvedavá čo sa vlastne stalo, že tak dobre vyzerá. Podišiel ku mne,  pohladil ma po tvári , sadol si na posteľ, chytil ma za ruku a ticho začal rozprávať: „Za to kde som, vďačím tebe a chcem sa ti poďakovať. Bolo mi dovolené ísť na prvé poschodie. Tam je omoc lepšie. Občas tam zasvieti svetlo, zavanie čerstvý vzduch, môžeme si tam oprať šaty, oholiť sa, umyť sa. Je tam čistejšie, nie je tam také bahno, krik, plač. Ale to hlavné a podstatné je to že tam máme učiteľov.“ Potom stíchol a nežne ma hladil po ruke. Bolo mi príjemne, tak som sa ho spýtala: „Čo by som mohla ešte  spraviť, aby si sa dostal na ďalšie poschodie? Koľko je tam poschodí?“ Znova ma tíško pohladil po tvári a povedal: „ Je tam štrnásť poschodí. To čo si mohla zrobiť si už zrobila. Veď vieš aký som bol, aký život som žil, ako som ubližoval tebe aj deťom a ako som odišiel z tohto sveta. To že si dávala za mňa na omše, že si sa za mňa modlila a úprimne zo srdca odpustila, bola tá podmienka, aby som sa dostal zo suterénu na prvé poschodie. Dlho sa na mňa zadíval, nežne pohladil, zodvihol sa, nežne sa na mňa usmial a povedal ĎAKUJEM!“ Vtedy som si uvedomila, že to slovko som od neho nikdy nepočula keď žil. Potom sa zodvihol a pomaly odchádzal. Zastavil, obzrel sa, zakýval a odišiel. Odvtedy som ho nevidela. Počas celej doby, keď mi tento príbeh rozprávala, bola zahľadená do okna a v očiach mala zvláštny svit. Potom sa na mňa náhle obrátila a spýtala sa: „Veríte mi?“ S úsmevom som odpovedal: „Áno.“ Usmiala sa, pohladila ma po tvári a povedala: Aspoň jeden normálny . Potom sa zodvihla Poďakovala, usmiala sa a tíško odišla. Ešte dlho som tak sedel a nechal v sebe rezonovať slová, ktoré som práve počul. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok.

Miroslav Pavčo